Folklór

gejša

Elegantná ako vzácny kvet orchidey
Okrem toho, že sa gejša vznáša vo svojom tradičnom kimone ako vážka nad vodnou hladinou a navodzuje príjemnú uvoľnenú atmosféru musí vedieť očariť aj svojím umeleckým talentom. Steny ich sveta tvorí umenie a disciplína. Dokonale ovládať spev a tanec, vedieť maľovať, aranžovať kvety, obradne nalievať čaj, brnkať na japonskú lutnu – šamizen a konverzovať na akúkoľvek tému je každodennou súčasťou ich práce.

Dlhá cesta ku kariére
V minulosti bola celoživotná dráha gejše osudom pekných dievčatiek z chudobných dedinských rodín, ktoré rodičia predávali s cieľom vykúpiť rodinu z biedy. Žiadne japonské dievča sa ale gejšou nestalo zo dňa na deň. Tomuto celoživotnému poslaniu predchádzala niekoľkoročná príprava a tvrdá drina. Budúce gejše, tzv. „maiko“ museli poctivo navštevovať školu inoue, kde sa usilovne učili najrôznejším druhom japonského tradičného umenia. V spoločnosti niektorej zo skúsených gejší postupne získavali skúsenosti a po niekoľkých rokoch náročného tréningu sa pri ceremónii „erikea“ (výmena límčekov z červeného na biely) oficiálne stala z maiko gejša.

Doživotné poslanie
Gejša môže svoje povolanie vykonávať prakticky celý život. Najstaršou známou gejšou je istá Cutakijomacu Asadži, ktorá sa dožila takmer deväťdesiat rokov a svoju kariéru ukončila krátko pred smrťou po takmer sedemdesiatych rokoch profesionálneho bavenia svojich hostí. Ak sa pýtate, ktorý muž by mal záujem platiť nekresťanské peniaze za spoločnosť zvráskavenej starej japonskej ženy, nezabudnite, že gejše svoje vedomosti a zručnosti zveľaďujú celý život a vďaka tisíckam hodín, strávených bohatou konverzáciou so vzdelanými pánmi sa večer strávený v ich spoločnosti môže premeniť na nezabudnuteľné posedenie s gréckym filozofom v japonskom kimone.

Vzťah medzi manželkou a gejšou
Od solventných mužov v Japonsku sa v minulosti očakávalo, že okrem manželky budú mať ešte jednu ženu. Gejša a manželka mali v japonskej kultúre celkom odlišné postavenie a ak si muž z času na čas doprial spoločnosť gejše nepovažovalo sa to za neveru. Vzťah medzi mužom a jeho gejšou zvyčajne nebol založený na láske a manželky zámožných pánov dokonca gejše svojich manželov poznali. Domovy dôležitých zákazníkov gejše navštevovali a ich manželkám prinášali dary. A pretože ženy často nemohli zasahovať do dôležitých rozhodnutí svojich manželov, stávalo sa, že požiadali gejšu, aby ich manžela presvedčila o niečom, čo bolo (podľa názoru ženy) v najlepšom záujme rodiny.

Zakázané ovocie
Ak si gejšu spájate s prostitútkou pre vyššiu spoločnosť, máte mylné predstavy. Ich kódex im prísne zakazoval mať so svojim zákazníkom dôverný vzťah. Gejše začali ľudia považovať za „ľahké dámy“ v časoch americkej okupácie Japonska, kedy si miestne dievčatá zarábali na živobytie tým, že sa prezliekali za gejše a plnili americkým vojakom ich lačné sexuálne chúťky. Títo historky o šikmookých radodajkách šírili ďalej a tak si gejše vyslúžili povesť „ľahkých dám“. Nedávno uvedený film „Gejša“ sexuálnu úlohu gejš nevyvrátil, ale naopak tento umelo vytvorený mýtus iba utužil.

Emocionálny a sexuálny vzťah medzi gejšou a jej zákazníkom je možný iba v prípade, ak sa muž stane jej patrónom, tzv. danna. V tomto prípade je ale povinný nadviazať s gejšou aj vzťah ekonomický a teda disponovať poriadne tučným bankovým kontom. Musí totiž rozširovať jej garderóbu o lukratívne kúsky a pomáhať jej rodine v ťažkej finančnej situácii. A verte, že tento záväzok častokrát vyjde na sumu s niekoľkými nulami.

Prežije kult gejší v japonskej kultúre?
Je možné, že za pár rokov sa mystický kult gejší stane iba zaprášenou spomienkou, podobne ako časy starých šogunov a udatných japonských samurajov. Dnes sa najvyššou koncentráciou gejš môže pochváliť japonské Kjóto a jeho okolie a druhým mestom s najväčším počtom gejš je hlavné mesto Tokio. V krajine vychádzajúceho slnka sa od roku 1920 z pôvodného počtu 80 000 zredukoval počet gejš na desať tisíc.

Dôvod je prozaický. Výchova gejší si vyžaduje náročný a dôkladný prístup, ktorý sa neskôr premietne v cene. Sumy za spoločnosť týchto éterických zjavení často dosahujú aj niekoľko tisíc amerických dolárov a môže si ich dovoliť zaplatiť iba hŕstka úspešných manažérov a politikov z najvyšších spoločenských vrstiev.

Získať vstupenku do tajomného sveta pravých gejší sa podarí iba vyvoleným. Exkluzívne čajové domy nepríjimajú nových klientov bez odporúčania a ak nepatríte medzi stálych hostí, pripravte sa na to, že do týchto uzavretých klubov nepreniknete bez dobrých konexií. Ešte stále sa pýtate, prečo je táto krásna tradícia v Japonsku na ústupe?

Hudba a čaj

Zo zenového buddhizmu vychádza pozoruhodný, špecificky japonský fenomén - čajový obrad. Vlastný obradný spôsob prípravy čaju sa nazýva čanoju (chanoyu) - "horúca voda na čaj". Sado alebo Čado (čo znamená "cesta čaju") je potom súhrnným názvom pre celý systém tradičnej japonskej čajovej kultúry. Pôvod čajového obradu siaha do pravlasti čaju, do starej Číny. V 12. storočia. niektorí japonskí mnísi, predovšetkým zenový majster Eisais, odchádzali do Číny študovať buddhistické učenia a priviezli do Japonska semená čajovníka. Čajovej záhrady sa zakladali spočiatku najmä pri zenových kláštoroch. V 15.stor. sa o rozvoj čajového obradu a jeho pretvorenie do špecificky japonského štýlu (v duchu wabi) výrazne zaslúžil prominentný čajový majster Sen no Rikjú.

Toto obradné pitie čaju, či skôr čajové stretnutie (čaj je tu prostriedkom, nie cieľom a cieľom) sa organizuje v malých "čajových domoch" obklopených striedmou záhradou rodži v japonskom štýle, s nášlapnými kamene. Pred čajovnu je štýlová kamenná studnička tsukubai s bambusovou naberačkou (hisak), kde si prichádzajúce účastníci čajového stretnutie umyjú ruky (pozri "Japonská záhrada"). Vchod do čajovne býva znížený a pomerne úzky - hovorí sa že je to preto, aby samuraji museli odložiť meč, ak chcú prejsť; každopádne však sklonenie pri vchode má vyjadrovať úctu a pokoru. Striedmo oblečenie hostia bez šperkov *) potom vstupujú do veľmi jednoducho zariadené miestnosti s ryžovými rohožami na podlahe, čajovým náradím a na stene visiace kresbou alebo kaligrafiou.

Podobně jako v Číně a dalších východních zemích, i v Japonsku se setkáváme s pozoruhodným fenoménem: velmi staré i novější hudební styly zde spolu koexistují a jsou neustále provozovány dodnes.
Pozn.: Tato situace se naprosto liší od vývoje klasické evropské hudby, kdy nový hudební styl zpravidla velmi rychle zaclonil a překryl starší styl, až ho nakonec nahradil a odsunul do zapomenutí; teprve v posledních desítiletích se cílevědomým úsilím muzikologů a milovníků staré hudby opět provozují starší hudební styly v "historicky poučenej" interpretaci.
Symbolom japonskej tradičnej hudby meditačního zameranie sa stala šakuhači - japonská bambusová flétna (o dĺžke "stopa 8 palcov" = 54,5 cm) s piatimi tónovým otvormi, 4 pre prsty spredu, jeden pre palec vzadu. Šakuhači pôvodne neslúžila ako hudobný nástroj, ale ako liturgicky prostriedok na dychovým cvičeniam a meditáciám dychu (suj-zenu) mníchov sekty Fuké, zvaných komusi - mnísi "Nič". Koncertná hra na šakuhači sa postupne vyvinula z toho, že chudobní mnísi si na živobytie zarábali hrou na šakuhači.
Vyskytujú sa v zásade dva štýly hry na šakuhači - štýl fuké vychádzajúci z pôvodného štýlu v duchu suj-zenu (vyznačuje sa charakteristickým syčivým fúknutím na začiatku po nadýchnutí - zvukovým ideálom je "šumenie vetra v bambusovém háji") a sofistikovanejšie štýl Kinko kladúce dôraz na hudobnú stránku s premyslenou melodikou.
Okrem šakuhači sa v japonskej tradičnej hudbe používajú aj iné príbuzné bambusové flauty. Predchodkynou šakuhači je flauta Donšon. Flauty Džinas sú spravidla dlhšie (niektoré druhy dosahujú dĺžku až 90cm), ale jednoduchšieho prevedenie ako šakuhači. Flauty typu Ni Saku majú rôzne dĺžky, napr Ni Saku Yon Sun meria 75cm, Ni Saku Ha Sun je dlhá 84cm.